Fero Lipták výstava

Danubiana v termíne od 3. septembra do 7. decembra uvedie ďalšiu výstavu a to Fera Liptáka s názvom Meno, mesto, zviera, vec.

Začnime menom. Dajme tomu, Lipták. Predpokladajme, že ide o meno vlastné, navyše zložené z dvoch slov, Fero a Lipták. To už dáva aký-taký obraz. Vlastne celkom presný. S menom Fero Lipták sa spája štylizovaná červená postavička zasadená do domáckych, neraz humorných výjavov s ľahko rozpoznateľným rukopisom.

Práve v tom spočíva čaro mena. Už vopred akosi vieme, s čím máme počítať. Mená nám pomáhajú čeliť nepredvídanému, zjednávajú bezpečie. Problém však nastane, keď sa istota mena stane priúzka. Vryp rukopisu zájde prihlboko a začne obmedzovať, správať sa normatívne. Našťastie, každá norma je zo svojej povahy nestabilná. Balansuje na hranici prípustného a svojou strnulosťou provokuje všetky tie možnosti, ktoré zostali nenaplnené. Aj hra má svoju normu.

Napríklad hra Meno, mesto zviera vec. Jeden z hráčov v duchu odrieka abecedu a druhý tento reťazec nevyslovených hlások zastavuje povelom „stop“, aby potom obaja hľadali mená, mestá, zvieratá a veci začínajúce sa vylosovaným písmenom. A… stop. Lenže! Kto z nás si nevyskúšal odriekať nečujnú abecedu príšerne pomaly, alebo naopak v závratnom tempe? Alebo si písmeno pri inštrukcii „stop“ rovno nevymyslel? Nejde o to normu úplne zrušiť, to by potom nebola žiadna hra, iba jej ubziknúť bočným východom. A tak aj Lipták uniká príznačnosti svojho mena a do charakteristickej maľby vnáša nové kresobné postupy a motívy mesta.

Takže mesto ako priestor voľnosti. Napokon, veď mestá sú dizajnované pre život. Majú svoje obytné štvrte, priemyselné centrá, dopravné uzly aj oddychové zóny. Dá sa nimi prechádzať a objavovať ďalšie a ďalšie zákutia zdanlivo bez konca. Lenže neobmedzenosť Liptákových miest je akási zvláštna. Podoba, do ktorej sa skladajú konglomeráty budov, tu nie je diktovaná normou, zato je bujnejúca, nepredvídateľne rašiaca do všetkých strán. Jeho Menhenteny, Páni „Eláci“ a Developeri akoby sa zdiveli v nutkavom pohybe pribúdania. Viac blokov, viac budov, viac poschodí, viac traktov… To, čo malo byť voľnosťou, sa zvrtlo na prekypujúcu naliehavosť. Tvar už nie je nanútený zvonka, je podmieňovaný zvnútra, v snahe uľaviť neutíchajúcemu tlaku, príkazu Viac! A táto architektúra prílišnosti neobchádza ani Liptákovu figúru.

Premieňa ju na jednu zo svojich urbanistických zón, pretože princíp, z ktorého vyrastá, je hlboko ľudský. Zostáva v takomto svete ešte vôbec nejaká voľnosť?

Lipták ju hľadá v imaginácii, vo svete fantazijných zvierat a vecí. Tam, kde sa v ovzduší vznášajú lietajúce pne, kde zajace podstupujú očistný kúpeľ v sprche a nad hlavami nám plávajú čudesné ostrovy, snáď dokážeme byť skutočne slobodní. Do normy a naliehavosti hry vpletieme čosi nečakané. Napríklad písmeno ψ (psí), pochádzajúce z iného abecedného reťazca, z iného rádu skutočnosti. A pocítime závan voľnosti. Lenže naše očarenie zakrátko pretrhne uvedomenie si, že forma týchto surreálnych obrázkov je nám predsa len akási známa. Poučená predchádzajúcou skúsenosťou, a teda podmienená.

Takže čo? Zmierime sa s tým, že z hry, tej spoločenskej i tej detskej s názvom Meno, mesto, zviera, vec (pokiaľ sme bytostnými hráčmi, či dokonca funkciou samotnej hry) niet úniku? Pravdepodobne áno. Iba, že by… Tri bodky tu otvárajú priestor, na ktorý si sotva spomíname. Priestor pred-normatívny, keď sme ešte boli viac kvalitou ako menom. Na priestor detstva. Lipták sa k nemu vracia naivistickou kresbou v jednoduchej linke, doplnenou o odrezky a úlomky nájdených materiálov. Drobné tvary budov, zvierat a vecí akoby si len vydobýjali svoju cestu z neexistencie. Sú nemotorné, kostrbaté, „ako keď sa prvý krát postaví kôň.“ V tej nemotornosti sa však zračí istá informovanosť. Neosobná, elementárna, pred-natálna. Ktovie, možno keby sme ju nechceli preúčať na naše pravidlá hry, vyrástol by z nej celkom iný svet. Nový, neznámy, a predsa nám vlastný.

Biografia

František Lipták sa narodil v roku 1962. Vyštudoval Strednú umelecko-priemyselnú školu v Košiciach a Vysokú školu múzických umení v Bratislave, odbor scénická realizácia, pod vedením prof. Ladislava Vychodila. Od roku 1986 pracoval takmer vo všetkých divadlách na Slovensku, ale aj v divadlách v Čechách a Poľsku. Je spoluzakladateľom divadelnej spoločnosti Teatro Tatro. Za posledných 40 rokov vytvoril viac ako 120 inscenácií. Mnohé z nich boli ocenené na domácich aj zahraničných festivaloch. Od roku 1991 sa venuje i filmu. Ako architekt a výtvarník sa podieľal na profilových slovenských filmoch deväťdesiatych rokov. Získal 4 nominácie, z toho 2 ceny ČFTA Český lev. ASFK mu udelila cenu za prínos slovenskej kinematografii. Jeho výtvarná práca zahŕňa maľbu, grafiku, ilustráciu a plagátovú tvorbu. Doteraz mal vyše 40 samostatných a mnoho kolektívnych výstav doma i v zahraničí.

Kurátorka: Slavka Liptáková

Miesto: Danubiana Meulensteen Art Museum, Čunovo, Slovensko

Dátum: od 03. 09. 2025 – 07. 12. 2025

Otváracie hodiny:

Pondelok – zatvorené
Utorok – nedeľa
od 10:00 – 18:00 hod

Vstupné:

Dospelí – 12 €
Rodina (2 dospelí a 2 študenti) – 25 €
Dôchodcovia (starší ako 62 rokov) – 6 €
Študenti – 6 €
Deti (mladšie ako 6 rokov) – Zadarmo
Členovia Danubiana klubu – Zadarmo
ZŤP, osoby staršie ako 75 rokov – Zadarmo

Tu nájdete všetky tipy na PODUJATIA BRATISLAVA.