Výstava Tiché príbehy

Pozývame na výstavu prof. Vladimíra Birgusa s názvom Tiché příběhy v Českom centre v Bratislave.

Vladimír Birgus je profesorom na Inštitúte tvorivej fotografie Filozoficko-přírodovedeckej fakulty Sliezskej univerzity v Opave. Svoju tvorbu prezentoval na viac ako šesťdesiatich výstavách po celom svete (napríklad v Prahe, Brne, Ostrave, Olomouci, Plzni, Pardubiciach, Bratislave, Varšave, Poznani, Vroclave, Krakove, Katoviciach, Vilniuse, Amsterdame, Salzburgu, Berlíne, Mníchove, Eisenachu, Paríži, Tours, Moskve, Kyjeve, Záhrebe, Novigrade).

Jeho fotografie sú súčasťou zbierok napr. Umeleckopriemyselného múzea v Prahe, Moravskej galérie v Brne, Múzea umenia v Olomouci, Východočeskej galérie v Pardubiciach, Slovenskej národnej galérie v Bratislave, Sliezskeho múzea v Katoviciach, Ludwigovho múzea v Kolíne nad Rýnom, Európsky dom fotografie a Národná knižnica v Paríži, Múzeum fotografického umenia v Odense, Múzeum moderného umenia v San Franciscu, Metropolitné múzeum fotografie v Tokiu, Múzeum umenia v Jokohame a ďalšie.

Vladimír Birgus bol už začiatkom 80. rokov 20. storočia jedným z prvých českých fotografov, ktorý premyslene využíval emocionálne a psychologické účinky farby v subjektívne koncipovaných dokumentárnych snímkach, ktoré vznikali paralelne s jeho čiernobielymi prácami.

Spočiatku kládol dôraz na silné kontrasty niekoľkých sýtych farieb. Jeho novšie fotografie sú však často takmer monochromatické a často im dominuje len jedna dominantná farba, ako napríklad na bratislavskej výstave s dominantnou červenou a modrou.

Veľké plochy jednej farby prispievajú k tomu, že snímky získavajú nerealistické prvky, ktoré pripomínajú skôr abstraktnú maľbu než nemanipulovaný obraz reality. Čoraz zreteľnejší je postupný posun od sociálne orientovaných tém k vysoko subjektívnemu poňatiu dokumentu. Rafinovanosť zobrazenia je výsledkom autorovho osobitého pohľadu na nemanipulovanú realitu. Vladimír Birgus sa neobmedzuje a spolieha sa na objavovanie prízračných momentov zdanlivo bežných scén, v ktorých sa spája reálne a surreálne. V mnohých konfrontáciách ľudí s prostredím či v reakciách na rôzne koexistujúce príbehy autor odcudzuje mikropríbehy ľudskej existencie.

Stiesnený dej sa tak významovo otvára širším obrazovým plánom a svetelná atmosféra umocňuje celkovú kompozíciu. Ak sledujeme subjektívne obrazy Vladimíra Birgusa, čítame zároveň príbeh o súčasnej globalizovanej spoločnosti, o osamelosti uprostred davu a o autorových vlastných pocitoch. Rafinovanosť zobrazených udalostí je výsledkom pohľadu na nemanipulovanú realitu.

O Birgusových fotografiách napísal kurátor, umelecký kritik a režisér Martin Dostál: „Birgusove farebné konfigurácie od začiatku pracovali s farbou zámerne a takmer maliarsky. Jeho príťažlivé scény, ktoré majú blízko k inscenovanej modulácii, aj keď ňou nie sú, boli koncipované s ohľadom na farbu a špecifické svetlo, ktoré podporuje farebnosť a plasticitu obrazov.

Červená a modrá, takmer stendhalovská parafráza názvu, nás vťahuje do fotografického diania do takej miery, že jeho divák sa stáva ďalším aktérom, keď mu nie je ani v najmenšom ľahostajné, čo sa na fotografii deje. Farba, a v Birgusovom prípade ide o takmer exemplárny príklad, rozširuje mentálne pole obrazu. Čas sa trochu natiahne, farba sa neponáhľa, do hry vstupujú zložky, ktoré čiernobiele rozprávanie zahŕňa len zriedkavo alebo by boli v jeho podaní banálne a nezaujímavé. Fotogenickosť farebných scén zároveň vyvoláva väčší pocit inscenovanosti, neskutočnosti, zdanlivý paradox, keďže pravda farby by mala byť komplexnejšia.

Myslím, že Birgus s týmto všetkým pracuje, vie, aký účinok má farba na emocionálnej a kompozičnej úrovni. Netlačí na pílu – tomu sa bránil vo svojich čiernobielych opusoch. Vie vyprázdniť aj zahusťovať záber, ale v oboch prípadoch zostáva vizuálne intenzívny a výpovedne komunikatívny. Bodiek, či skôr ich náznakov, môže byť veľa. Rád „komponuje“ v plánoch, do hry vstupuje geometria tieňov, dôležité sú plochy. Plochy prirodzene rozdeľujú a vytvárajú priestor a niekedy sa zamýšľame, či už nejde o abstrahovanie náznakov, o vyprázdňovanie a autonómiu farebnej výpovede.“

Zatiaľ čo vizuálne vnímanie je bezprostredné, musíme vynaložiť väčšie úsilie na mentálne dešifrovanie toho, čo pozorujeme. Birgusove fotografie sú sprevádzané len stručnou informáciou o roku a mieste ich vzniku; rôzne spôsoby interpretácie závisia len od diváka a jeho ochoty mentálne sa zapojiť.

S pribúdajúcimi rokmi fotografie Vladimíra Birgusa čoraz viac sprevádza motív melanchólie a princíp kontrapunktu, snaha o surrealizmus pôsobivej scenérie, ako aj uplatnenie metafory a symboliky. V mnohých konfrontáciách ľudí s ich prostredím alebo v reakciách na rôzne koexistujúce príbehy, exponované v zlomku sekundy v scenérii prežívanej prítomnosti, odcudzuje mikropríbehy ľudskej existencie. Tým sa dej významovo otvára širším obrazovým plánom a svetelná atmosféra umocňuje celkovú kompozíciu. Ak sledujeme subjektívne obrazy Vladimíra Birgusa, čítame zároveň príbeh o súčasnej globalizovanej spoločnosti, o nepokojnom živote medzi realitou a snom, ale zároveň s autorovým presvedčením, že svet je krásny.

Autor textu Václav Podestát je kurátorom výstavy.

Miesto: Galéria Českého centra v Českom dome, Prepoštská 6, Bratislava
Dátum: 10. 11. 2024 – 28. 02. 2025
Otvorené: utorok – piatok: 10:00 – 17:00 hod.
Vstup voľný

Objavujte s nami tie najlepšie podujatia v Bratislave.